Zápisky z ciest 4: Odľahlá Chiva

Hotel v Buchare opúšťam veľmi skoro ráno. Taxík sa za tmavej noci vydáva na cestu. Celá Buchara ešte hlboko spí. Cesty sú prázdne. Potrebujem sa dostať až na vzdialenú vlakovú stanicu. Darí sa mi to oveľa rýchlejšie, ako keď som sem pred dvoma dňami prišiel a cestoval opačným smerom zo stanice na hotel. Absolvujem bezpečnostnú prehliadku pred vstupom do haly vlakovej stanice. Detektor kovov a sken batožiny. Mám približne hodinu do plánovaného odchodu vlaku do Chivy. V potravinách si kupujem niečo na pitie a snickersku na cestu. Lôžkový vlak odchádza z Buchary do Chivy o pol šiestej ráno a cesta potrvá približne šesť a pol hodiny. 

Strastiplná cesta vlakom do Chivy

Vlak z Taškentu, ktorý pokračuje cez Samarkand a Bucharu až do Chivy, konečne prichádza. Meškal približne 20 minút. Na takú obrovskú vzdialenosť je to dobrý čas. Ešte v hale prechádzam kontrolou lístkov. Na nástupišti sa rýchlo zorientujem a nachádzam svoj vagón. Žiaľ, nie je to rýchlovlak Afrosiyob, ale klasický starý lôžkový vlak, aký poznám aj z našich končín. Po schodíkoch s námahou vyťahujem ťažkú batožinu do vagónu. Prechádzam úzkou uličkou. Mám pocit, že všetky miesta sú plné. Ľudia spia. Nedá sa tu vôbec dýchať. Chýba tu vzduch. Ako tu dokázali vôbec prežiť. Hovorím si: „Ako túto cestu vôbec prežijem?!“

Prichádzam k svojmu miestu. Nie sú to klasické kupéčka s dverami. Celý vozeň je akoby otvorený. Napravo z hlavnej uličky sú pozdĺžne s oknami po dve lôžka, hore a dole. Naľavo od hlavnej uličky vozňa sú vždy po štyri lôžka oddelené stenami. Na jednej strane, jedno lôžko hore a dole a na druhej rovnako. Kufor odparkujem do stredu medzi lôžka. Opatrne sa štverám na horné lôžko. Mám mierne obavy, či vydrží pod mojou váhou. Na hornom lôžku je ešte menej vzduchu ako dole a pôsobí klaustrofobicky. Okná sa otvoriť nedajú. Všetci tu asi zahynieme…

Vlaková stanica Chiva – Vokzal XIVA

Vlak sa konečne pohol. Ako postupne naberá rýchlosť, tak mám pocit, že prichádza trochu viac vzduchu. Možno je to však len moje zbožné želanie. Najlepšie bude, keď sa pokúsim zaspať. Púšťam si relaxačnú hudbu a rýchlo zaspím. Plánujem sa zobudiť až v Chive. Po niekoľkých hodinách sa prebúdzam. Cez okno vidím nehostinnú kamenistú krajinu. Prechádzame púšťou. „Ktorá to je?“ pýtam sa sám seba. Karakum alebo Kyzylkum? Sme na sever od rieky Amudarja. To bude Kyzylkum. Opäť zaspávam.

Budím sa na to, že vlak spomaľuje. Vchádzame do stanice Chiva. Donedávna končili vlaky v meste Urgenč a odtiaľ sa turisti zväčša taxíkmi vedeli dostať do Chivy. Dnes ide vlak aj priamo do Chivy. Konečne vystupujem a mám pocit, že som vyšiel z očistca. Víta ma nápis na vlakovej stanici VOKZAL XIVA. Som tu správne. Pred stanicou už čakajú taxikári, ktorí zháňajú pasažierov. Viem, že do starého mesta Chivy – Ičon Kala – je to kúsok aj na pešo. Ponuky zdvorilo odmietam. Z dychu jedného pána taxikára na mňa zaviala vodka. Upriem na neho zrak. Oči má červené, ruský jazyk sa mu pletie. „Tak s tebou pane, by som do auta určite nesadol, aj keby to bolo len na päťsto metrov.“ hovorím si v duchu a tlačím kufor ďalej na námestíčko pred stanicou.

Ičan Kala – staré mesto Chivy

Od vlakovej stanice dlhou ulicou mierim k starému mestu Chivy, zvanému Ičan Kala. Po stranách sú nové nízke budovy. Pravdepodobne to budú malé hotely. Pred sebou vidím historickú stavbu. Myslím si, že to je už vstup do starého mesta. Avšak keď sa priblížim, tak zisťujem svoj omyl. Je to síce stará brána, ale do vonkajšieho mesta. Akoby druhého okruhu hradieb. Obchádzam ju a pokračujem ďalej. V diaľke už vidím nádherný farebný minaret a bránu do starého mesta. Robím si miernu obchádzku popri hradbách a do Ičan Kaly vchádzam cez južnú bránu Tosh Darvoza. Až neskôr som zistil, že som mohol zvoliť bližšiu bránu Polvon Darvoza.

Oslava v starom meste

Mapa mi ukazuje, že môj hotel je už blízko. O päť minút by som mal byť pred ním. Blúdim trošku uličkami starej Ičan Kaly. Pripadá mi, že som v meste duchov. Ani človiečika som nestretol. Počuť len kolieska môjho kufra. Až čím som bližšie k hotelu, vynárajú sa aj ľudia. Odrazu sa ocitám na akomsi námestíčku. Konečne sú tu ľudia. V niekoľkých hlinených peciach horí ohník. Vo veľkých hrncoch nad pecou ženy neprestajne niečo miešajú. Dávajú si záležať na tom, aby neprestali miešať. Keď jedna už nevládza, nahradí ju ďalšie. Takto sa striedajú. Je to zjavne namáhavá a dlhá práca. Chvíľku ich pozorujem. Následne už vstupujem do hotela Arkanchi, ktorý je rovno pri námestí.

Registrujem sa na recepcii. Na chvíľku si sadám na gauč a čakám na izbu. Napriek tomu, že som prišiel skôr, izba mu stihli pripraviť. Skladám si veci na izbe. Po rýchlej sprche sa prezliekam do čistého oblečenia a rovno vyrážam do ulíc Chivy.

Štastný Navrúz

Dnes je 20. marec. Vychádzam z hotela rovno do centra diania. Odrazu hrá hlasná hudba. Ľudia tancujú. Dokonca aj chán prišiel a dozerá na svojich poddaných ležiac na veľkej „posteli“. Ženy stále miešajú jedlo v hrncoch. Čo to tam asi varia? A prečo sa tu všetci tak veselia? Všimol som si ešte v Buchare rôzne polepy, plagáty a výzdobu. Slávia navrúz (nowruz), tradičný staroperzský novoročný sviatok. Slávia ho na deň jarnej rovnodennosti. Pri tejto príležitosti varia sumalak, čo je sladká pasta z naklíčenej pšenice a pšeničnej múky. Sumalak varia celý deň až do noci (12 až 24 hodín), a to za neustáleho miešania, aby neprihorel.

Kalta Minor

Ešte sa sem vrátim. Teraz moje kroky smerujú k prvej obrovskej pamiatke – nedostavaný minaret Kalta Minor. Od hotela je len 100 metrov. Kaltu Minor (v preklade krátky minaret) začali stavať na príkaz Muhammada Amina Chána v roku 1851. Chán podľa legendy plánoval postaviť taký minaret, z ktorého by sa dalo dovidieť do Buchary. Plánovaná výška mala doshovať od 80 do 110 metrov. Nakoniec práce ukončili v roku 1855, keď chán zomrel. Minaret tak dosahuje výšku približne 29 metrov. Základy sú však mohutné, keď v priemere majú 14,5 metra. Zjavne to mala byť ohromná stavba. Pod minaretom je zaujímavá socha dvoch mužov.

Ičan Kala zapísaná v UNESCO

Od Kalty Minor prechádzam k západnej bráne Ota Darvoza. Toto je hlavná vstupná brána do Ičan Kaly. Pri bráne je zaujímavá mapka Ičan Kaly z keramických dlaždíc. Vystúpam po niekoľkých schodoch k soche karavány. Chiva kedysi bola taktiež dôležitým mestom hodvábnej cesty. Leží v oáze na prahu púšte Karakum v regióne Chorézm. Prechádzali tadiaľto karavány, ktoré niesli hodváb, korenie, drahé kamene, koberce, ale aj otrokov. Okrem týchto komodít sa po hodvábnej ceste šírili aj myšlienky. Aj toto symbolizuje socha karavány, keď na jednej z tiav sa vezie človek čítajúci knihu. Najväčší rozkvet dosiahla Chiva medzi 16. a 19. storočím, keď bola hlavným mestom Chivského chanátu. Dnes je staré mesto Ičon Kala zapísané v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. V roku 1920 zrušili Chivský chanát boľševici…

Objavovanie pamiatok v Chive

Všimol som si, že po celej Ičan Kale je množstvo rôznych sôch. Od Ota Darvoza pokračujem k starej pevnosti Kuhna Ark. Opäť pevnosti v pevnosti, podobne ako Ark v Buchare. Nejdem však dnu. Až zajtra si kúpim kombinovaný lístok do všetkých múzeí a do paláca Toshhovli a pevnosti Kuhna Ark. Dnes mám v pláne len tak sa túlať uličkami starého mesta a obdivovať historické stavby zvonka. Za celý deň som zjedol len jednu snickersku. Nastal čas, zohnať nejakú poživeň. Vopred som si urobil priesku miestnych reštaurácií. Keďže chcem zblízka vidieť minaret Islama Chodžu (Islam Khoja), tak som si vytipoval Cafe Zarafshon. Táto reštaurácia je od neho len pár metrov. Prechádzam okolo mešity Juma, ktorú postavili už v 10. storočí. Zatáčm do uličky vpravo a už z diaľky vidím minaret.

Kaviareň je poloprázdna, zatiaľ. Usadili mi pri pekne prestretom stole. Oceňujem, že menu je s obrázkami. Objednávam čaje, šalát, plov a kuracie mäso so zemiakmi. Medzitým vchádza veľká skupina turistov – Taliani. Obsadzujú takmer polovicu reštaurácie. Tak pre nich to mali všetko tak pekne pripravené, spojené stoly, prestreté… Prichádza jedlo. Vyzerá presne ako na obrázkoch v menu. Všetko chutí výborne. Vonku sa dosť ochladilo a teplý ovocný čaj mi padol vhod.

Minaret Islama Chodžu

Po dobrom jedle si dám prechádzku. Obdivujem štíhly minaret Islama Chodžu, ktorý je nádherne farebný s rôznymi vzormi. Dosahuje výšku až 56 metrov a dostavali ho v roku 1910 na objednávku reformného vezíra Islama Chodžu, po ktorom ho aj pomenovali. Islam Chodža sa zaslúžil o rozvoj Chivy. Zavádzal rôzne reformy. Nechal stavať nemocnicu a lekársku školu. Za jeho vezírovania zriadil poštový úrad a telegrafnú linku, ktorá spájala Chivský chanát s Ruskom. V školách sa mali učiť aj iné predmety ako islam, napríklad dejepis, geografiu, ruštinu. Dokonca sa náboženské vzdelanie malo dopĺňať modernými vedami. Reformy sa však nepáčili konzervatívcom, ktorí ho dali zabiť…

Mauzóleum Mahmúda Pahlavana

Po úzkej uličke, kde obchodníci majú rozložené svoje tovary, zväčša suveníry kráčam snáď k najposvätnejšej pamiatke Chivy – mauzóleu Mahmúda Pahlavana. Mahmúd Pahlaván je patrónom, ochrancom mesta Chiva. Žil v 13. storočí. Jeho priezvisko sa prekladá ako zápasník. Podľa legendy to bol muž ohromnej sily, ale tiež básnik, súfijský učiteľ a svätec. Do mauzólea sa platí vstupné. Celý vnútrajšok hlavnej miestnosti je zdobený nádhernými modrými glazovanými dlaždicami. Mauzóleum Mahmúda Pahlavana je v súčasnosti pútnickym miestom. Svoje hrobky tu majú aj cháni Chivského chanátu z 19. storočia.

Druhý deň v Chive

Ďalší deň začínam hotelovými raňajkami, po ktorých rovno vyrážam do mesta. Dnes bude náročný deň. Vonku mrholí a plán, čo všetko navštíviť je rozsiahly. Najprv si kúpim kombinovaný lístok do pamiatok. Lístky predávajú pred bránou Ota Darvoza. Našťastie Ičan Kala je kompaktné staré mesto, ktoré dokážem veľmi rýchlo celé prejsť z jedného konca na druhý. Začínam v múzeu nachádzajúcom sa v medrese Mohameda Rahim Chána. Na lístok mi pani dala pečiatku, že som využil vstup do tohto múzea. Múzeum pripomína život tohto chána, počas ktorého vlády sa Chivský chanát stal v roku 1873 vazalským štátom Ruska. Väčšina vystavených exponátov sú maľby a fotografie. Na chvíľku som sa vyhol vonkajšiemu sychravému počasiu.

Mešita Juma

Zdá sa, že vonku sa počasie trochu umúdrilo. Moje ďalšie kroky vedú do mešity Juma, ktorá je najstaršou mešitou v Ičan Kale. Pochádza až z 10. storočia. Vstupujem ako keby o úroveň nižšie pod úroveň terénu. Predo mnou je les 218 drevených vyrezávaných stĺpov. 7 originálov pochádzajúcich zo storočia, kedy založili mešitu. Kedysi sa dalo vystúpať po schodoch do 47 metrov vysokého minaretu mešity, z ktorého musí byť úžasný výhľad na Ičan Kalu. Od mešity Juma pokračujem k palácu Toshhovli.

Palác Toshhovli

Palác Toshhovli nechal postaviť Allakuli chán medzi rokmi 1832 až 1841. Prvého architekta dal popraviť, lebo sa mu nepodarilo palác postaviť za 2 roky. Palác má viacero nádvorí. Modré keramické dlaždice zdobia reprezentačné miestnosti spolu s typickými detailne vyrezávanými drevenými stĺpmi. Cháni boli potomkovia  turkických nomádskych kmeňov, ktoré zvykli žiť v jurtách. Túto tradíciu si preniesli aj do svojich palácov. Aj dnes na nádvorí je kruhový tehlový podstavec na rozloženie jurty. Dokonca na jednom z nádvorí na takom podstavci je aj jurta postavená. Túlam sa miestnosťami paláca a objavujem rôzne expozície.

Najvyšší čas na obed. Vychádzam z paláca a zastavím sa ešte na krytom trhu oproti palácu. Obed som si naplánoval v overenej reštaurácie Cafe Zarofshon. Prichádzam, ale reštaurácia je kompletne plná. Len jeden malý stolík pri vchode. Nuž čo, aspoň niečo. Objednávam si rovno ovocný čaj a permeni. Potrebujem sa posilniť a zohriať. Počasie sa mi dnes dostáva pod kožu.

Záver – Chiva

Po dobrom jedle pokračujem v túlaní sa uličkami. Vedľa minaretu Islama Chodžu je múzeum. Aj sem mám vstup zahrnutý v lístku. Nuž pobehám všetky múzeá, čo sa dá. Pre mňa sú zaujímavé nielen samotné exponáty, ale aj samotný interiér a architektúra budov, ktoré múzeá hostia. Prešiel som celé múzeum a pokračujem uličkou ďalej. Oproti mauzólea Mahmúda Pahlavana je ďalšie múzeum – prírodovedné. Nuž aj do neho zavítam. Toľko múzeí v tak malom meste. Spomenul som si, že som ešte nenavštívil dielňu, kde vyrábajú hodvábne koberce. Nie tak ďaleko od môjho hotela. Tak nahliadam aj tam. Z dielničky pokračujem do poslednej veľkej pamiatky, ktorá je v cene lístku – pevnosť Kuhna Ark. Vstupujem cez bránu Zindan. Obehám nádvoria, expozície, dokonca múzeum mincí a bankoviek. Škoda, že som sa nedostal na hradby. Chcel som vidieť z výšky pohľad na staré mesto Ičan Kala. Tentokrát mi nebolo dopriate, snáď nabudúce…

Z toľkého chodenia som vyčerpaný a odchádzam na hotel. Zajtra už opúšťam Chivu. Odlet som si dlho vopred naplánoval z mesta Urgenč, kde je letisko. Let Urgenč-Taškent by mal trvať len niečo cez hodinu. Na recepcii som si dohodol, kedy po mňa má dôjsť taxík. Zajtra už budem objavovať krásy Taškentu.

Čítaj viac o tom, čo stojí za návštevu v Samarkande alebo v Buchare v mojich iných článkoch.