Zápisky z ciest 3: Čarovná Buchara

Buchara, Uzbekistan – Doprava v Samarkande je hustá. Taxík sa prediera ulicami obrovského mesta. Ani som si neuvedomil, aký je Samarkand rozľahlý. Pohyboval som sa tu len v starom meste a jeho okolí. Vlaková stanica (vokzal) je však trochu od ruky. Možno som mal vyraziť z hotela o niečo skôr, aby som sa tam dostal bez stresu. Nemôžem si dovoliť zmeškať rýchlovlak Afrosiyob do Buchary…

Buchara – stanica na konci sveta

Taxík zastavuje na parkovisku pred stanicou 10 minút pred plánovaným odchodom vlaku do Buchary. Vystupujem pred bezpečnostným stanovišťom, cez ktoré sa ide k budove stanici. Ukazujem lístok na vlak, ktorý mi pracovník opečiatkuje. Batožina ešte prechádza detektorom a môžem pokračovať k stanici. Budova stanice je zvonku aj zvnútra veľmi pekná a čistá. Na tabuli vidím, že vlak príde načas a na prvé nástupište. Prejdem priamo cez budovu a vychádzam na nástupišti. Na vlak tu už čakajú desiatky ľudí…

Vlak vchádza do stanice. Elegantná súprava španielskeho výrobcu Talgo poskytuje skvelý zážitok z cestovania. Prichádza z Taškentu a mieri do Buchary. Nenechával som nič na náhodu. Lístky som si kúpil online ešte na Slovensku a ma vyšiel na cca 15eur (202.000 uzbeckých somov). Trať dlhú 270 kilometrov prekoná za 1 hodinu a 43 minút. Kiežby sme aj u nás mali také rýchle vlaky ako premávajú v Uzbekistane.

Samarkand —-> Buchara

Sedím na svojom mieste podľa miestenky. Vlak odchádza presne načas. Podľa údajov o rýchlosti na informačnom paneli šviháme maximálnou rýchlosťou 160km/h. Míňame krajinu vyprahlých políčok. Ešte zástavka v meste Navoiy a za chvíľku sme v Buchare. Napokon aj do Buchary prichádzame podľa plánu. Aj tu je pekná nová stanica. Na stanici sa vyníma názov Vokzal Buxoro. Pozerám si appku Google Maps. Stanica je riadne ďaleko od starého mesta a od môjho hotela. Budem si musieť zobrať taxík. Zrazu sa mi prihovára chlapík, asi päťdesiatnik. Dozvedám sa od neho, že do centra starej Buchary to je zo stanice približne 15 kilometrov. Navrhuje, aby sme zdieľali taxík. Nemám s tým problém. Aspoň ušetríme. Už len vyjednať dobrú cenu s miestnymi taxikármi. Čo je tu však dobrá cena?

Ubytovanie v historickej budove

Cenu sme zjednali a rovno nakladáme kufre a batohy do Chevroletu. Môžeme vyraziť. Pred stanicou asfalt prešiel frézovaním. Taxikár ide opatrne. Rozprávam sa s chlapíkom. Vraj prišiel rovno z Bali. Urobil si zástavku v Uzbekistane, odkiaľ bude pokračovať domov – do Holandska. O dva týždne nastupuje do novej práce. Popri rozhovore sledujem okolie. Podobne ako v Samarkande, aj tu lemujú hlavnú ulicu nižšie budovy. Cesta rýchlo ubieha. Sledujem trasu na navigácii. Cieľom je moje ubytovanie – Komil Boutique Hotel. Vybral som si toto ubytovanie, pretože odtiaľto to mám do centra starého mesta skutočne na skok. Už sa nezadržateľne blížime k hotelu. Platím taxikárovi. Lúčim sa s Holanďanom, ktorý má ubytovanie o 500 metrov ďalej.

Komil Boutique Hotel v Buchare

Obrovské drevené dvere celou silou otváram. Vstupná hala hotela na mňa pôsobí veľmi útulne. Páčia sa mi štýl drevených bucharských stĺpov. Na recepcii ma víta prívetivý pán Komil, majiteľ a manažér hotelu. Vybavujeme formality a na chvíľku si sadám na mäkkú pohovku vedľa recepčného pultu. Pán Komil po chvíľke prichádza s tým, že mám možnosť si vybrať z troch izieb. Všetky mi ukáže. Po drevených schodoch, ktoré pod mojimi nohami vŕzgajú, vystupujem na poschodie. Prvá izba pekná, druhá izba tiež, no vyberám si napokon tretiu izbu. Ani neviem, čo rozhodlo. Snáď galéria pred izbou, odkiaľ vidím na nádvorie hotela. Majiteľ mi porozprával aj niečo o histórii tohto hotela. Po zložení batožiny ma ochotne previedol hotelom a aj do najkrajšej časti hotela, ktorou je jedáleň.

Pamiatky starej Buchary

Dobíjam si telefón na izbe, hodím sprchu, prezlečiem sa a odchádzam do mesta. Po približne dve sto metroch vchádzam do malého kupolovitého krytého trhu Toki Sarrofon. Obchodníci tu predávajú najmä rôzne ručne maľované obrázky a iné drobné suveníry. Na chvíľku sa zastavujem a obzerám si ich. Priamo v obchode vidím umelca pri práci. Žiadna tlač, všetko pekne poctivo ručne namaľované. Toki Sarrofon postavili v roku 1535. Tento trh slúžil prevažne zmenárnikom, ktorí tu menili rôzne meny – osmanskú, čínsku, indickú a ďalšie.

Lyabi Hauz v Buchare

Malý trh prejdem rýchlo a mierim k Lyabi Hauz. Hauz (alebo hovuz) kedysi slúžili v minulosti ako rezervoáre vody. Kedysi ich mala Buchara desiatky. Po tom čo Bucharský emirát ovládli Sovieti, začali ich z hygienických dôvodov zasypávať. Šírili sa z nich totiž rôzne choroby. Lyabi Hauz patrí k zopár hauzov, ktorých sa v Buchare zahovali. Názov pochádza z perzštiny a znamená „pri nádrži„. Dnes priestor vedľa nádrže vypĺňajú reštaurácie. V jednej z nich stojí zaujímavá socha karavány. Buchara kedysi patrila k jednej zo zástavok na trasách karaván z Číny. Napokon sa tu zachovalo aj niekoľko karavánseraj, ktoré slúžili ako hotely pre pocestných a karávany.

Khodja Nasreddin Efendi a medresa Nodir Devanbegi

Prechádzam sa okolo nádrže a po schodoch k malému parku. Všimnem si veselú sochu Khoju Nasreddina Efendi sediaceho na oslíku. Múdry klaun a satirický rozprávač príbehov, ktorý kritizoval s humorom a satirou ľudské slabosti. Za parčíkom sa vyníma medresa Nodir Devanbegi. Ďalší príklad nádhernej islamskej architektúry. Na podnet veľkovezíra, po ktorom dostala aj pomenovanie, ju postavili medzi rokmi 1622 a 1623. Pôvodne mala slúžiť ako karavánseraj. Nakoniec ju, na príkaz chána, prestavali na miesto pre učencov - medresu. Zaujímavosťou je zobrazenie mytologických vtákov Simurghov, nesúcich biele jelene a smerujúcich k slnečnej tvári.

Toki Telpakfurushon

Od Lyabi Hauzu pokračujem okolo najstaršej mešity Magoki Attori, ktorá zázrakom prežila vyčínanie Mongolov na čele s Džingischánom. Veriaci ju zahrnuli pieskom, aby ju dobyvatelia nenašli. Vchádzam do ďalšieho z trhov - Toki Telpakfurushon, v ktorom majú obchodníci rozložené svoje tovary. Prevažujú textilné výrobky. Nádherné hodvábne koberce hrdo vystavujú. Hneď by som si ich niekoľko kúpil, keby sa mi vošli do kufra 🙂 Trošku sa pokochám aspoň pohľadom na tú nádheru. Pokračujem ďalej popri stolíkoch, na ktorých majú obchodníci najmä rôzne šatky a "suzani". Suzani, tradičný vyšívaný textil na bavlnenom alebo hodvábnom podklade, môže byť fajn suvernír z Buchary. Používajú sa ako prehozy na stoly alebo nástenné dekorácie. Častým motívom, ktorý som si všimol, býva granátové jablko. Snáď niečo vymyslím neskôr.

V čajcháne Silk Road Teahouse

Z trhoviska zabáčam do rozkopanej uličky. Na jej konci má byť čajchána Silk Road Teahouse. V chladnom dni padne konvica čaju dobre. Platím paušálny poplatok a vyberám si čaj. Na niekoľkých malých tanierikoch mi servírka k čaju prináša rôzne drobné pochúťky. Sušené hrozienka s vlašskými orieškami na jednom tanieriku. Na ďalších sezamové sladkosti a kokosové sladkosti. Po stenách visia rôznofarebné koberce. Stropy sú vysoké a dodávajú miestu vzdušnosť a pocit priestrannosti. Príjemnú atmosféru dotvára pokojná hudba. Čítam si o Buchare. Prešla hodinka a je čas pokračovať ďalej. Moje kroky smerujú k neďalekému Kalonskému minaretu.

Kalonský minaret s mešitou

V čajcháne som sa poriadne vyhrial. K jednej z najznámejších pamiatok Burchary to je z čajchány čo by kameňom dohodil. Prejdem jednou ulicou, druhou ulicou a už vidím impozantnú 48 metrov vysokú vežu rovno pred sebou. Stojí tu predo mnou takmer 900 rokov histórie. Za vlády Karachánovcov ho postavili v roku 1127. Minaret slúžil nielen na vyzývanie k modlitbe (azan), ale aj ako maják pre karavány na Hodvábnej ceste. Prezývali ho aj „veža smrti“, pretože z neho v minulosti zhadzovali odsúdencov na smrť. Postavili ho z vypálených tehál, ktoré vytvárajú zložité geometrické vzory bez použitia glazúry. Hovorí sa, že Džingischána po dobytí Buchary tak očaril, že sa rozhodol ho zachovať. Zvyčajne po nájazdoch jeho hord nezostal kameň na kameni.

Kalonská mešita

Kalonský minaret ohromuje svojou výškou aj architektúrou, ktorá je iná ako v prípade minaretov napríklad v Turecku, Maroku, atď. Minaret stojí vedľa Kalonskej mešity. Nuž, vyskúšam sa do nej pozrieť. Vchádzam cez nádherný vstupný portál. Po schodoch schádzam k pokladni. Za vstup sa tu platí. Našťstie sa dá platiť aj kartou. Nemám pri sebe žiadny cash. Len nejaké eurá. Ani to buy nebol problém, pretože všade som sa stretol, že eurá akcpetujú ako menu. Vydali mi vždy v uzbeckých somoch. Nikdy mi nedali zlý kurz. Kupujem si lístok a vydávam sa na prehliadku mešity.

Nádvorie meišty je poriadne rozľahlé. Hlavná budova mešity stojí na opačnom konci. Zábery na Kalonský minaret sú odtiaľto nádherné. Mešita nie je nejako moc vyzdobená. Prehliadku som vybavil za 20 minút, vychádzam po schodoch von z areálu.

Mir-i-Arab medresa

Deti sa naháňajú po múriku, ktorý je v dvojmetrovej výške nad úrovňou námestia. Po schodoch vystúpam k vstupnému portálu do Mir-i-Arab medresy. Medresu postavili v rokoch 1535 až 1536 z peňazí chána Ubaidulláha, ktoré získal ako výkupné za tritisíc perzských zajatcov. Mimochodom Buchara spolu s Chivou predstavovali kedysi "hlavné mestá predaja otrokov". Do medresy sa platí vstupné. Dnes návštevu vynechám. Len nakúkam do vnútorného nádvoria...

Pevnosť v pevnosti (citadela Ark)

Od Mir-i-Arab plánujem pokračovať k citadele Ark. Od námestia s Kalonským minaretom zabáčam vľavo. Už z diaľky vidím nádherné hradby citadely. Kedysi tu sídlili mocní vládcovia Bucharského emirátu. Avšak v roku 1920 väčšinu citadely zbombardovali boľševické vojská generála Michaila Frunzeho. Bucharský emirát zanikol. Na jeho území boľševici zriadili Bucharskú ľudovú sovietsku republiku až kým ho v roku 1924 nezačlenili do Uzbeckej sovietskej socialistickej republiky...

Do súčasnosti sa zachovala len časť pevnosť Ark. Približujem sa k hradbám, ktoré pekne zrekonštruovali. Hradby pôsobia impozantne. Majú zvláštny zakrivený tvar a zvlenený obrys. Tento tvar mal obrannú funkciu. Zrejme sa lepšie od nich odrážali vystrelené delové gule. Dosahujú úctyhodnú výšku medzi 16 až 20 metrami. Obchádzam ich a mierim k hlavnému vchodu. Za vstupnou bránou je pokladňa. Našťastie sa dá platiť vstupné kartou. Nemám so sebou žiadne uzbecké somy a aj menšie eurá sa mi už minuli. Kupujem lístok a stúpam rampou do kopca.

To málo čo sa zachovalo

Po rampe sa dostávam k hornej časti pevnosti pred mešitu Jome. Nevchádzam však dnu, ale pokračujem ďalej rovno k trónnej sále. Zázrak, že sa po bombardovaní aspoň niečo zachovalo. Uličky pevnosti vyzerajú ako labyrint. Konečne odbáčam do trónnej sály. Nie je to však krytá budova ako by sa mohlo zdať z názvu. Skôr to je nádvorie s krytou časťou nad trónom emira postavenom na vyvýšenom mieste. Po pravej strane obchodníci predávajú výšivky a drobné suveníry. Nad trónom je zdobený drevený strop tradičnými islámskymi vzormi. Nie je tu viac čo vidieť. Vychádzam späť a vchádzam do priľahlého múzea.

Chor Minor

Druhý deň som si vyhradil na návštevu Chor Minor (v preklade Štyri minarety). Z hotela mi cesta pešo trvá približne 20 minút. Chor Minor je jednou z najfotogenickejších stavieb Buchary. Postavili ju už v roku 1807. Nie je to malá mešita ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Kedysi to bola vstupná brána do medresy, ktorá sa však do dnešných čias nezachovala. Na vrchu nízkej budovy sú štyri vežičky v tvare kupoly. Každá z nich má odlišný dekor a symboliku. Kupoly sú pokryté tyrkysovými dlaždicami, ktoré sú pre Bucharu typické a nádherne sa lesknú na slnku. Vnútri je malá sieň, kde predávajú suveníry. Vežičky vyzerajú exoticky. Pripomínajú skôr indickú architekúturu.

Sadám si na lavičku. Za slnečného počasia si užívam pokoj od ruchu hlavnej cesty. Odrazu počujem detský džavot. Malí škôlkari s vychovávateľkami vyšli na prechádzku zrejme z neďalekej škôlky. Prechádzajú rovno popred lavičku, na ktorej sedím. Zborovo zdravia "Hello!". Odzdravím ich späť. Je to milé. Schádzajú po schodíkoch k Chor Minor a robia si skupinovú fotku. Dnes je pekný deň.

Mauzóleum Ismaila Samaního

Od Chor Minor sa vydávam na opačnú stranu mesta, k mauzóleu Ismaila Samaního. A kto to bol Ismail Samaní? V rokoch 892 až 907 n.l. vládol Samánovskej dynastii v Strednej Ázii. Pod jeho vládou ríša zahŕňala územia ležiace na území dnešného Uzbekistanu, Tadžikistanu, Afganistanu a časti Iránu. Žil v rokoch 849 až 907 n.l.  Teda približne v časoch, keď na našom území existovala Veľká Morava. Takéto veci ma vždy fascinovali. Z tej doby sa v Buchare zachovala hrobka. Prirovnávam si to k tomu, ako keby na našom území alebo na území Česka existovala zachovalá hrobka Svätopluka. V Tadžikistane a Uzbekistane ho považujú za zakladateľa národnej identity. Od roku 1999 najvyšší vrch pohoria Pamír, ktorý sa nachádza na území Tadžikistanu, nesie jeho meno - Pik Ismail Samaní (7.495 m.n.m.). Staršie ročníky túto horu poznali pod názvom Pik Kommunizma.

Prechádzam okolo Lyabi Hauz, Kalonského minaretu, pevnosti Ark až k upravenému parku. Pokračujem takmer na koniec parku. Dochádzam k rázcestiu. Vľavo je lunapark s kolotočmi. Vpravo vedie cesta k mauzóleu. Odbáčam vpravo. Uprostred parku stojí nenápadná budova v tvare kocky s kupolou. Táto niekoľko metrov vysoká stavba postavená z tehál predstavuje najstaršiu stavbu islamskej architektúry v Strednej Ázii. Postavili ju medzi rokmi 905 až 907 n.l., ešte za života samotného Ismaila Samaního.

Bucharský trh

Od hrobky Ismaila Samaního prechádzam do neďalekého bucharského bazáru. Vždy na svojich cestách rád navštevujem miestne trhy. Veľmi ma baví sledovať miestnych ľudí, ako sa obliekajú, ako vyjednávajú, celkovo ako vystupujú na verejnosti. Tiež ma zaujíma akú zeleninu a ovocie miestni predávajú a vôbec čo všetko sa na takom trhu dá kúpiť. V Uzbekistane som si všimol, že trhy majú vždy peknú čerstvú zeleninu a ovocie. Zvlášť ma zaujali miestne citróny, ktoré majú farbu viac do oranžova. Úhľadne naskladané granátové jablká, čerstvé banány, ale aj kôpky korenia. Ovocie od výmyslu sveta, pekné na pohľad a čerstvé. Predieram sa davom po trhovisku. Napodiv sa mi zdá, že je väčšie ako bolo to v Samarkande. Túlam sa hore-dole. Vnímam rôzne vône korenín a farby ovocia. Všimol som si, že často sa tu predávajú sušienky na váhu.

Reštaurácia Old Bukhara

Z trhu sa vraciam k lunaparku. Pripomína mi starý bratislavský lunapark, ktorý kedysi dávno fungoval na nábreží Dunaja. Aj podobné ruské kolo tu majú. Obyvatelia Buchary tu trávia čas so svojimi deťmi. Užívajú si život. Bez mobilov. Nepotrebujú ich. Všetko sa odohráva v prítomnosti.

Vraciam sa späť do starého mesta. Prechádzam okolo pevnosti Ark a mierim ku Kalonskému minaretu. Uličkou prejdem cez trhovisko Toki Telpakfuruschon až k starej mešite Magoki Attori. Vyhladol som a mám vyhliadnutú dobrú reštauráciu Old Bukhara Restaurant. Už som sa tu zastavil aj včera. Dalo sa platiť platobnou kartou. To mi dosť vyhovovalo, keďže uzbecké somy som pomíňal. Objednávam si vývar s pečeňovým knedlíkom a bucharský plov. Jedlo je opäť výborné. Čas v čarovnej Buchare sa mi však rýchlo kráti. Skoro ráno potrebujem stihnúť vlak do Chivy. Čaká ma náročná cesta. Najprv sa dostať na stanicu, ktorá je snáď na kraji sveta...