Zápisky z ciest 5: Taškent, Uzbekistan

Taškent, Uzbekistan – Po Samarkande, Buchare a Chive, historických mestách hodvábnej cesty, prichádzam do Taškentu. Na Taškent, ktorý je hlavným mestom Uzbekistanu, som si vyhradil 2 noci. Nakoľko sa tu nenachádza toľko historických pamiatok, ako v ostatných troch mestách, malo by to bohato stačiť.   

Taškent – mesto, ktoré prežilo katastrofu

Dátum 26. apríla 1966 sa navždy zapísal do dejín Taškentu ako deň, ktorý zmenil tvár tohto mesta. Skoro ráno došlo k silnému zemetraseniu. Vyše 300.000 ľudí prišlo o svoje domovy. Obetí na životoch vraj nebolo veľa len kvôli tomu, že k zemetraseniu došlo ráno. Avšak Taškent navždy stratil väčšinu zo svojej historickej časti. Historické budovy boli postavené prevažne z hlinených tehál a tie sa zosypali ako domček z kariet. „Soudruzi“ zo ZSSR po zemetrasení rozhodli, že mesto sa obnoví v duchu sovietskeho monumentalizmu. Postavili široké bulváry, parky, budovy v brutalistickom štýle, ale aj zaujímavé metro kombinujúce prvky sovietskej a uzbeckej architektúry.

Do Taškentu prilietam z Urgenču. Urgenč je mesto na západe Uzbekistanu približne 30 kilometrov od Chivy. Chiva nemá vlastné letisko, a keďže som nechcel absolovať namáhavú cestu vlakom späť na východ, zvolil som preto prelet z Urgenču do Taškentu. Do itineráru som nemohol nezahrnúť aj hlavné mesto krajiny. Letenku s Uzbekistan Airways som si kúpil vopred. Let trval niečo málo cez 1 hodinu.

Z letiska do hotela v Taškente

Je niečo po piatej hodine poobede. Na kufre som dlho nečakal. Vychádzam z letiskovej haly. Taškent ma víta mrholením. Prvá myšlienka, ktorá ma napadla: Ako sa dostanem z letiska do hotela? Vedel som, že metro na letisko nevedie. Nezostáva mi nič iné, než si vyjednať cenu za taxík. Klasicky pred budovou stojí viacero taxikárov, ktorí hľadajú zákazníkov.

Pristaví sa ku mne starší pán. Pýta sa kam idem. „Do Hotela Manor na ulici Tarasa Ševčenka, pri hlavnej vlakovej stanici. Vokzal.“ hovorím. Taxikár nadhodí prvú cenu. Cenu poriadne nastrelil. Navrhujem podstatne nižšiu cenu. S tou však starý pán nesúhlasí. Nuž, odchádzam od neho ďalej. Je to stará dobrá taktika. Veď taxikárov stojí pred letiskom dosť. Po chvíli sa ku mne starý pán vracia. Konečne navrhuje rozumnejšiu cenu. Súhlasím. Nakladáme kufor, prekvapivo do Chevroletu, a štartujeme. Cesta mi pripomína niektoré bratislavské cesty. Výmole ako na tankodróme. Podľa navigácie to k hotelu nie je ďaleko. Hotel Manor sa nachádza na ulici Tarasa Ševčenka. Cesta z letiska trvá len približne 15 minút.

Ulica Tarasa Ševčenka

Hotel som vybral na dobrej ulici. Na ulici Tarasa Ševčenka nájdeš množstvo rôznych reštaurácií, kaviarní a aj nejaké obchody. Vchádzam na recepciu môjho hotela, aby som sa zahlásil. Recepčný po mne pýta papier z predchádzajúceho hotela z Chivy (pozn. v každom hoteli ti po odhlásení dajú taký papierik, na ktorom je napísané odkedy dokedy si tam bol). Stalo sa mi to prvýkrát na ceste po Uzbekistane, že po mne v hoteli chcú tento papier.

Horúčkovito prehľadávam všetky vrecká, ale papier nenachádzam. Veľmi dobre si však pamätám, že mi ho v Chive pri odhlásení odovzdali. Recepčný trvá na dokumente. V strese obraciam veci aj v kufri, ale nedarí sa mi ho nikde nájsť. Musel som ho asi spolu s niečím vyhodiť do smetí ešte niekde na letisku. Na bookingu vyhľadám kontakt na Arkanchi Hotel v Chive a navrhujem recepčnému nech tam skúsi zavolať a overiť si prípadne vypýtať si potvrdenie v emailovej forme. Recepčný volá do Chivy, kde mu potvrdzujú, že som tam strávil dve noci.

Čas na recepcii sa mi neplánovane predĺžil na dobrú polhodinu. Napokon mám v ruke kľúč a pokračujem konečne na izbu. Izba je priestranná a čistá. Avšak ruší ma trochu hluk. Nazriem cez okno a čo nevidím, obrovská stavebná jama so stavebnými mechanizmami. No pekne. To ma mohli dopredu varovať, že na vedľajšom pozemku je stavenisko… asi by som hľadal iné ubytovanie. Dávam si rýchlo nabiť telefón aj baterky do gopročka. Mezditým rýchla sprcha a vyrážam do mesta.

Taškentským metrom

Z ulice Tarasa Ševčenka pokračujem k stanici metra Ming O'rik. V pokladni si kupujem lístok na jednu jazdu. Je to veľmi lacné. Jazda metrom stojí len 2000 somov (14 eurocentov).  Pred vstupom do metra musím prejsť ešte policajnou kontrolou. Policajti mi kontrolujú obsah ruksaku a môžem pokračovať k nástupišťu. Modrou linkou sa chcem dostať na stanicu Alisher Navoiy.

Metro v Taškente je samostatnou atrakciou hodnou návštěvy. Postavili ho v 70. rokoch 20. storočia. Každá stanica má svoj štýl. Väčšina ja v sovietskom monumentálnom štýle kombinujúcom prvky uzbeckého dekoratívneho umenia. Mne sa asi najviac páčilo zdobenie zástavky Kosmonavtlar, ktorá odkazuje na vesmírne úspechy Sovietskeho zväzu. Veľmi pekná je aj zástavka Alisher Navoiy, ktorá práve kombinuje sovietsky štýl s uzbeckými dekoráciami.

Park pri Tashkent City Mall

Na zástavke Alisher Navoiy vystupujem a z podzemia mierim do obchodného centra Tashkent City Mall. Slnko už dávno zapadlo. V tme sa na povrchu rýhlo orientujem. Kráčam k hlavnému vchodu nákupného centra. Takýchto centier máme aj na Slovensku niekoľko. Neprišiel som sem kvôli návšteve obchodov. Prechádzam centrom do veľkého parku za TCM. Už na pohľad je tu všetko moderné a nedávno postavené. Výškové budovy sú veľmi pekne nasvietené. Na budovách sa premieta vlajka Uzbekistanu. Prechádzam sa po parku. Páčia sa mi rôzne fontánky a dobre udržiavané trávniky.

Druhý deň v Taškente

Raňajky mám v cene ubytovania. Dnes musím obehnúť všetko, čo sa oplatí v Taškente vidieť. Všetko podstatné tu má tak 50, max. 60 rokov. Začnem na najväčšom trhovisku Taškentu - Chorsu Bazár. Z hotela idem pešo na stanicu metra Tashkent. Modrou linkou sa dostanem až na šiestu zástavku Chorsu. Zo stanice vystupujem uprostred trhoviska. Vyzerá to tu ako jedna obrovská "Miletička". Na budove oproti vidím nápis Chorsu Gold Center. To bude zlatý bazár. Vstupujem dnu a už vidím obchodík vedľa obchodíka. Všetky predávajú zlaté šperky. Pre zlato som sem však neprišiel. Zaujíma ma skôr vnútorná časť, ktorá sa nachádza pod obrovskou kupolou. Zisťujem, že sa musím preklučkovať vonkajškom a obísť celú budovu.

Bludisko menom Chorsu bazár

Napokon po riadnej prechádzke prichádzam k bráne, cez ktorú vstupujem do areálu hlavného Chorsu bazáru. Okolo celej stavby sú stánky s ovocím a zeleninou. Stánky lákajú na svoje produkty nádhernými farbami. Jablká, pomaranče, citróny, granátové jablká, všetky postavené do tvaru dokonalých pyramíd. Vstupujem do obrovskej budovy. Na prízemí sú potraviny od výmyslu sveta. Mäso, syry, uzbecký chlieb, zelenina, sušené plody, predpripravené rôzne druhy šalátov a nakladanej zeleniny.

Z vonkajšej strany Chorsu Bazáru by jeden nepovedal, že vo vnútri je taký ohromný priestor. Vystupujem po schodoch na poschodie. Odtiaľto je dobrý výhľad na predajcov a ich tovary. Hore predávajú vážené rôzne druhy orieškov, sušeného ovocia, datlí, atď. Prechádzam po obvode dookola. Tie farby, vône, pôsobia na všetky zmysly. Úžasné miesto a príjemný zážitok. V Taškente stojí toto miesto za návštevu.

Kukeldašova medresa v Taškente

Vychádzam z hlavnej budovy Chorsu bazáru iným východom. Vchádzam priamo do bludiska stánkov s rozličným tovarom. Prevažne tu obchodníci predávajú textil, ale aj kadejaké prášky na pranie a kozmetiku. Chcem sa dostať k jednej z mála pamiatok, ktorá sa zachovala a nepodľahla ničivému zemetraseniu v roku 1966. Kukeldašova medresa (škola) sa architektúrou podobá iným medresám v Buchare alebo v Samarkande. Začínam mať však pocit, že sa k nej uličkami vonkajšieho bazáru nedostanem. Blúdim kade-tade, až nakoniec si musím v navigácii nastaviť trasu. Podľa mapy nie som vôbec ďaleko od medresy.

Stánky v tejto časti bazáru sú však kryté, takže okolie nevidím. Zrazu sa však po malých schodoch dostávam k plotu. Konečne som sa vyslobodil z bludiska. Po rozbitom chodníku stúpam do mierneho kopca. Medresa obdivujem len zvonku. Dovnútra sa platí vstupné. Nasnímam pár fotiek a sadnem si na múrik. Sledujem hustú dopravu pred medresou. Kam pôjdem ďalej? Ďalšie kroky smerujem k metro zástavke Chorsu. S jedným prestupom sa dostanem pri ďalšiu ikonickú stavbu Taškentu...

Taškent a jeho ikonická stavba

Hotel Uzbekistan je ikonickou stavbou Taškentu. Z metra vystupujem na zástavke Amir Temur Hiyoboni (námestie Amira Timura). Predo mnou stojí sedemnásť poschodová obrovská budova. Postavili ju v 70-tych rokoch 20. storočia. Svoju najväčšiu slávu už má dávno za sebou. Architektúra kombinuje socialistický brutalizmus s orientálnymi prvkami. Kedysi to bolo miesto, kde sa schádzala uzbecká smotánka. Taktiež tu ubytovávali turistov, ktorí prišli na návštevu Taškentu. Aj dnes ešte funguje a dá sa tu ubytovať. Osobne som sa rozhodol pre niečo modernejšie a vo štvrti, kde je väčší spoločenský život.

Pokračujem na námestie Amira Timura pred hotelom Uzbekistan. Je monumentálne. Uprostred sa vyníma jazdecká socha Amira Timura (Tamerlána). Tamerlán založil ríšu, ktorá sa rozprestierala od súčasného Turecka na západe až po Čínu na východe, od Ruska na severe až po Irak na juhu. Sochu na námestie umiestnili až v roku 1993, teda dva roky po rozpade Sovietskeho zväzu. Symbolizuje vojenskú silu Tamerlána, ktorého vnímajú v Uzbekistane ako národného hrdinu. Slnko pomaly zapadá a je ideálny čas na fotky. Obloha mení farbu z oranžovej cez ružovú až po modrú. Mesiac svieti a vytvára na soche svätožiaru. Tamerlán však bol všetko iné, len nie svetec...

Večera na ulici Tarasa Ševčenka, Taškent

Z námestia Amira Timura kráčam pešo ulicou Sailgokh. Zrejme pri príležitosti sviatku nowruz (nový Perzský rok). Na cestu mi okrem svetiel lámp svietia aj po stromoch rozvešané svetielka. Pri pingpongových stoloch ešte partia dohráva zápas. V stánkoch predávajú rôzne shawarmy za vynikajúce ceny. Rozhodol som sa však, že vydržím. Večeru si dám na ulici Tarasa Ševčenka. Vyhliadol som si podnik s výbornými recenziami - Socials. Kým sa tam však dostanem...

Po ceste som natrafil na pouličného umelca, ktorý predáva svoje obrazy. Obrazy odkazujú na bohatú históriu hodvábnej cesty. Zaujali ma najmä tie, kde sú karavány prichádzajúce na Registan v Samarkande. Aj by som si nejaký kúpil, avšak neviem ako by prežil cestu do Európy. Plátna sú natiahnuté na rám a aj keby ich dal z rámu dole, tak majú priveľké rozmery. Ale sú krásne... Lákajú ma takéto orientálne veci. Musím sa na tejto ceste uspokojiť s malým koberčekom, ktorý si nesiem z Buchary.

Pešo sa dostávam až k zástavke Mustakilik maydoni. S jedným prestupom prichádzam na najbližšiu zástavku k môjmu cieľu, a to na zástavku Oybek. Krátka, asi 10 minútová, prechádzka a som pred podnikom Socials. Zjavne si ho obľúbilo veľa ľudí. Nachádzam miesto. Objednávam si na Uzbekistan nezvyčajné veci. Po plovoch, uzbeckom chlebe, šašlikoch, som dostal chuť na pizzu a grécky šalát. Jedlo je vynikajúce. Večeru zakončujem zákuskom s názvom Famous Chechenian cake, ktorý je mimoriadne chutný. Obsahuje banány, maliny, vanilkovú zmrzlinu, bielu čokoládovú polevu a korpus tvorí cesto pripomínajúce skôr lístkové cesto ako lievance. Dokonalé zakončenie večera. Môžem sa vrátiť na hotel. Zajtra ma už čaká cesta vlakom do Samarkandu.

Záver - Taškent

Ďalší deň pokračujem rýchlovlakom do Samarkandu, kde sa moja cesta po Uzbekistane končí. V Samarkande som začal, aj tu končím. Strávim tam ešte jednu noc a budem mať čas navštíviť tie miesta, ktoré som nestihol - mešitu Hizrati, múzeum Afrosiyob a nekropolu Shah-i-Zinda za denného svetla. Čítaj viac o tom, čo stojí za návštevu v Samarkande alebo v Buchare v mojich iných článkoch.