Zápisky z ciest 4: Cesta do Phnom Penh

V predchádzajúcej časti zápiskov z ciest sme strávili v meste Siem Reap a navštívili biosférickú rezerváciu UNESCO – jazero Tonlé Sap.  V tejto časti sa presunieme do hlavného mesta Kambodže – Phnom Penh, kde strávime neplánovane až tri noci. Priprav si kávu, pokojne sa usaď a čítaj o mojom putovaní po Juhovýchodnej Ázii.

Cesta do Phnom Penh

Skoro ráno dobaľujeme naše ruksaky a opúšťame ubytovanie. Pešo sa presúvame k miestu, kde sme si včera kupovali lístky na autobus. Odtiaľ vyrazíme autobusom za ďalším dobrodružstvom. Našťastie autobus už z diaľky vidíme. Cesta do Phnom Penh môže začať. Autobus je plný do posledného miesta. Ešteže sme si zohnali lístky deň vopred. Sotva by sme ich teraz pred odchodom. Nie je to žiadny luxus, ale nejako to prežijeme. Veď koľko môže trvať cesta?

Autobus vyráža presne načas. Prediera sa ulicami Siem Reap po prašných cestách. Oproti idú nákladiaky, ktoré na korbách vezú desiatky žien. Pravdepodobne to budú pracovníčky nejakej továrne. Šofér autubusu každých pár sekúnd trúbi. Trúbenie tu nie je prejavom agresivity, ale formou upozornenia pre ostatných účastníkov dopravy: „Pozor, idem“. Najprv  mám problém si na to zvyknúť. Ale po prvej hodine cesty to už ani nevnímam. Čím sme ďalej od Siem Reap, tým je premávka redšia. Nevieme,  ako dlho pôjdeme…Vzdialenosť medzi mestami Siem Reap a Phnom Penh je niečo vyše 300 kilometrov…Plynie hodina za hodinou a cesta nemá konca.

Phnom Penh a kde sa ubytovať

Do hlavného mesta kambodžského kráľovstva, Phnom Penh, prichádzame po neuveriteľných deviatich hodinách, odkedy sme vyštartovali zo Siem Reap. Keby som toto tušil, navrhol by som Josému nech si bookneme radšej letenky. Strávili sme celý deň v autobuse. Zabitý celý deň. Kambodžu sme videli z autubusu. Ako počas celej doterajšej cesty ani v Phnom Penh nemáme vopred rezerované žiadne ubytovanie. Ešte za šera vystupujeme z autobusu. Predpokladám, že sme niekde blízko centra mesta, ak sa to tak dá nazvať. Tu na blízku určite niečo nájdeme, kde zložíme svoje hlavy.

Ako šibnutím čarovného prútika sa stmieva. Rovno za rohom vidíme neónový nápis hotel. Skúsime zistiť, či majú voľnú izbu. Vchádzame do hotela. „Máte nejakú voľnú izbu na dve-tri noci?“ pýtame sa recepčného, ktorý nás lámanou angličtinou volá, aby sme ho nasledovali. Tmavou chodbou sa dostávame ku schodom. Pokračujeme na druhé poschodie. Recepčný otvára izbu a zažína svetlo. Izba vyzerá pohodlne. V rohochu sú od seba oddelené dve postele. Kúpeľňa je spojená s WC. Na strope sa pomaly točí ventilátor. Pozerám na Josého.

„Toto by šlo. Nevymýšľajme a rovno sa tu ubytujme na tri noci. Trochu si oddýchneme a uvidíme, kam nás naše túlavé nohy ďalej odnesú.“. Ešte sa recepčného na drobný detail ako je cena. Chvíľu nám trvá, kým to prepočítame na doláre. Ale cena je dobrá. Berieme. Recepčnému dávame pasy, nech dokončí formality a my skladáme ruksaky rovno na izbe. Toto bude naše kráľovstvo na najbližších pár chvíľ…

Ulicami Phnom Penh

Na hoteli dávame rýchlu sprchu. Aj keď sme z dlhej cesty autobusom riadne unavení, nechceme zostávať na izbe. Kambodža je pre nás stále poriadna exotika a podarilo sa nám dostať do jej hlavného mesta. Pomyselne som si odštrktol ďalšie hlavné mesto, ktoré som navštívil. Nestačí mi však byť prítomný a odísť. Chcem vyťažiť z každej minúty, čo tu som. Na recepcii si berieme mapku a vyrážame do ulíc. Slnko ešte stále nezapadlo za horizont.

Aj na Phnom Penh sme sa „poriadne pripravili“…Takže vieme o ňom veľmi málo. Iste, pamätáme si niečo z histórie. Napríklad ako v 1975 roku padlo v občianskej vojne do rúk Červeným Kmérom. Tiež vieme, že Červení Kméri po dobytí Phnom Penh vysídlili všetkých cca 2,5 milióna obyvateľov mesta. Mesto zostalo úplne prázdne. Červení Kméri na čele s Pol Potom vraj chceli vytvoriť agrárnu rovnostársku spoločnosť, v ktorej všetci budú pracovať ako roľníci na vidieku. Odporúčam si k týmto udalostiam v Kambodži pozrieť film Vražené polia. Ešte vieme aj o neslávne známej škole Toul Sleng, ktorú sa ale chystáme navštíviť až zajtra. Dnes si dáme len pohodovú prechádzku po nábreží rieky Tonlé Sap. Možno stihneme pozrieť budovu, kde sa natáčal film Mesto duchov so Gerárdom Depardieum a Mattom Dillonom.

Bláznivá doprava v Phnom Penh

Prechádzať  cez cestu v Phnom Penh nie je len tak. Rýchlo zisťujeme, že šoféri sa neserú. Nie je to ako vo Vietname, že len zavrieš oči, vkročíš na prechod a nejako prejdeš. Ak by si to skúsil tu, je možné, že po otvorení očí by ťa vítal svätý Peter…. Šoféri ti tu nedajú prednosť ani ťa neobídu. Radšej by ťa prešli, ako by mali zastaviť. Aj trikrát si rozmyslíme, či sa cez tú zebru vrhneme na druhú stranu. Lebo sa môže stať, že budeme skutočne „na druhej strane“, ale na takej neželanej. Všimol som si, že  tu jazdí ohromné množstvo SUV vozidiel značky Lexus. Nikde inde som toľko áut tejto značky nevidel… Zjavne je tu dosť bohatých ľudí.

Nejako sme sa dostali na široký bulvár. Pred sebou vidíme Pamätník nezávislosti, ktorý sa nachádza uprostred kruhového objazdu. Pokračujeme rovno a následne zatáčame vľavo k parku. Ďalší pamätník pripomína kambodžsko-vietnamské priateľstvo. Vietnam pomohol svojou vojenskou intervenciou skoncovať s režimom Červených kmérov v roku 1979. Asi sa už nedokázali nečinne prizerať tomu, čo ich kambodžskí súdruhovia stvárali na vlastnom obyvateľstve…

Konečne nábrežie

K nábrežiu odkiaľ uvidíme sútok riek Mekong a Tonlé Sap, to už nemáme ďaleko. V diaľke vidíme vrchol budovy kráľovského paláca. Popri plote prichádzame pred vstup do kráľovského paláca. Ako inak po zatvorení. Cez cestu prechádzame na promenádu k rieke. Po rieke Tonlé Sap sa plavia lode s turistami. Z kráľovského parku (Royal Palace Park) máme ako na dlani sútok Mekongu a Tonlé Sap. Rieka bližšie ku nám je Tonlé Sap, tá akoby za ostrovom je Mekong. Sledujeme ako sa slnko blíži k horizontu a robíme zopár fotiek Kráľovského paláca.

Cesta k pošte

Popri rieke Tonlé Sap kráčame po dláždenej promenáde. Po ľavej strane promenádu lemujú domy s rôznymi obchodmi a reštauráciami. Cestou späť sa v nejakej zastavíme. „Kam ideme?“ pýta sa José. „Poďme po promenáde. Potom odbočíme smerom do mesta a tam by mala byť niekde hlavná pošta. Neďaleko od nej bude  dom, ktorý bol vo filme Mesto duchov a kde akože pracoval Gérard Depardieu. Následne sa môžeme vrátiť späť a niekde sa najesť. Môžeš si dať žabie stehienka alebo pavúky.“ so smiechom navrhujem.

Cestou po promenáde míňame rôznych bežcov, zvláštne páriky dedkov a mladých kambodžaniek a tímy cvičiacich postarších ľudí. Pristavujeme sa pri jednej takej skupine. Cvičia tai-či alebo či-kchung. Neviem to rozoznať, ale prikláňam sa k tai-či. Sprevádza ich hudba. Predstavujem si, čo asi budem v ich veku robiť. Sledujem ich a obdivujem, že sa takto udržujú sa vo forme. Musíme pokračovať ďalej. Podľa mapy je to k pošte síce už len pár stovák metrov, slnko však neúprosne klesá za horizont. Čochvíľa bude tma. V týchto končinách sa svetlo na tmu zmení v okamih.

Slon na ulici

Obavy sa naplnili. K pošte prichádzame po zotmení. Snažím sa aj za týchto nepriaznivých svetelných podmienkok koloniálnu budovu kambodžskej pošty odfotiť. V tom mi zrazu pred objektív prechádza obrovský slon. „Uff, to čo je? Len tak v meste si tu vykračuje slon?“ Najprv som si nevšimol mahúta (osobu, ktorá vodí slona ), ktorý bol za slonom. Fotky pošty mi nevyšli a slonovi som odfotil len zadok…

Vedľa pošty nachádzame onú budovu z filmu Mesto duchov. Kedysi v nej sídlila stanica koloniálnej francúzskej polície. Podarí sa mi aspoň jedna aká-taká fotografia rozpadávajúcej sa budovy. Zišla by sa jej rekonštrukcia, ale asi nie je záujem. Pokračujeme späť do centra mesta Phnom Penh. Cesta späť trvá oveľa menej. Už nejdeme popri rieke, ale ulicami. Prichádzame do ulice, kde nachádzame mnoho reštaurácií. Vyhladli sme a nebudeme vymýšľať. Sadáme si na terasu reštaurácie pri križovatke. Z terasy sledujeme pulzujúci nočný život Phnom Penh. Navečeriame sa a pôjdeme rovno na hotel. Zajtra nás čaká návšteva notoricky známeho väzenia Tuol Sleng a vybavenie víz do Vietnamu….

Víza do Vietnamu

Hneď nasledovné ráno z cesty pred hotelom zastavujeme tuk-tuk. Postaršiemu pánovi ukazujeme, kam nás má zaviezť. Chceme ísť na vietnamské veľvyslanectvo. S Josém sme sa dohodli, že z Kambodže budú naše kroky smerovať do Saigonu vo Vietname. Slováci však potrebujú do Vietnamu víza (pozn. aut. v súčasnosti sa dajú vybaviť e-víza). Vodič tuk-tuku vyzerá byť riadne pomýlený. Vezie nás presne opačným smerom. Ukazujem na telefóne Josému, že sa akosi vzďaľujeme od cieľa. V hluku motora nás nepočuje. Poklepem ho po ramene, otáča sa a naznačuje za staví na krajnici. Hovorím mu, že musíme ísť presne opačným smerom.

Z hotela som si pamätal, že musíme ísť smerom na Pamätník nezávislosti a vodič nás bral presne opačným smerom. Niečo si zašomre popod nos. A na križovatke otáča tuk-tuk. Obávam sa, či nás nezramuje niektoré z SUVčiek. Našťastie sme tento manéver prežili. Už nám stačí ísť len priamo po hlavnej ulici až k ambasáde.

Na ambasáde vypĺňame tlačivo, prikladáme fotografie a platíme poplatok za urýchlené vybavenie víz. Pracovník nám hovorí, že by to malo byť hotové zajtra poobede. „Super, pôjdeme do ďalšej krajiny. Už len zistiť odkiaľ a kedy odchádza autobus do Saigonu. A kúpiť lístky.“

Múzeum genocídy Tuol Sleng

O víza sme sa postarali a teraz už môžeme ísť do múzea genocídy Tuol Sleng. Pred ambasádou zastavujeme tuk-tuk. Z ambasády to nie je ďaleko, ale na čo by sme sa vyčerpávali v tomto teple chôdzou. Navyše v hroznom vzduchu plnom výparov z tuk-tukov. Za 1 dolár nás vezie mladý tuk-tukár. Zastavujeme pred železnou bránou, na ktorej je nápis Toul Sleng genocide museum. Je to vstup do pekla. Kedysi to bola obyčajná škola, kde sa učili deti. Keď sa k moci dostali červení kméri premenili ju na väzenie a mučiareň. Koho zobrali, prešiel si pred smrťou peklom. Červení kméri zo školy spravili väzenie S-21.

Medzi rokmi 1975 až 1979 tu umučili a zabili viac ako 20.000 ľudí. Najprv likvidovali predstaviteľov predchádzajúceho politického režimu a vzdelaných ľudí ako doktorov, učiteľov, študentov, mníchov a inžinierov. Paranoja režimu sa následne obrátila aj do vlastných radov a „revolúcia“ začala požierať aj svoje deti. Uväznili a zabili tu aj vysokopostavených predstaviteľov vlastného, obludného režimu.

S-21 symbol genocídy

Cez bránu vstupujeme dnu. Všade je absolútne ticho. Niekoľko ošarpaných budov obkolesuje nádvorie. Budovy majú prízemie a dve poschodia. Každú miestnosť, kde sa kedysi učili deti, premenili na väzenskú kobku alebo mučiareň. Rovnako ako nacisti, aj Červení kméri si svoje obete dokumentovali fotografiami. V jednej z budov sú tieto fotografie vystavené. Na nádvorí je konštrukcia pripomínajúcu šibenicu, ktorú používali na mučenie. Mučeného zavesili za ruky do vzduchu a topili ho v sude s vodou. Všetky budovy uzavreli elektrikcým ostnatým drátom, aby nikto neutiekol. Šialené, čo sa tu muselo diať. V jednej miestnosti vidíme lebky s dierami. Vraj ľudí zabíjali aj tak, že im klince zatĺkali do hlavy…

Len niekoľko ľudí prežilo väzenie S-21. Väčšina dospelých prežila vďaka svojim schopnostiam, ktoré veliteľ väznice Súdruh Duch považoval za užitočné. Napríklad maliar Vann Nath.

Odchod do Vietnamu

Po prehliadke tohto strašného miesta máme dosť. Odchádzame tuk-tukom späť k hotelu…

Nasledovný deň si vyberáme na vietnamskej ambasáde víza do Vietnamu. Kupujeme lístky na autobus do Saigonu. Väčšinu dňa sa už len túlame po meste a premýšľame, čo by sme chceli vidieť v Saigone (Ho Či Minovom meste). Kde sa tam ubytujeme? A kam budeme pokračovať odtiaľ? To všetko je zatiaľ ešte vo hviezdach.