5 dní v Istanbule – deň 2: Štvrť Balat, Chora a Modrá mešita

Druhý deň mám skromnejšie plány. Navštívim „hipsterskú“ štvrť Balat, odkiaľ je to na skok do byzantského chrámu sv. Spasiteľa (premeneného opäť na mešitu Kariye Cami). Pozriem si len zvonka zrekonštruovaný byzantský, cisársky palác Blachernae a Teodoziánske hradby. Následne zavítam opäť do štvrte Eminönü a ochutnám balik ekmek. Predchádzajúci deň som nachodil vyše 18 kilometrov. Veľký bazár, Sulejmanovu mešitu, Trh s korením, štvrť Eminönü a po Galatskom moste som sa ponad Zlatý roh dostal k podzemnej lanovke, ktorou som sa vyviezol do štvrte Beyoglu a Galata. Snáď tento deň to bude menej, aj keď človek nikdy nevie..

Ráno opäť nastaupujem do električky na električkovej zástavke Yusufpasa. Dnes mám v pláne navštíviť istanbulskú štvrť Balat. Linka električky T1 ako vždy poriadne zaplnená. Prechádzame okolo Modrej mešity (tur. Sultanahmet Camii), ikonickej Hagie Sofie. Za Hagiou Sofiou električka zatáča a pokračuje dole kopcom k parku Gülhane a vlakovej stanici Sirkeci. Vystupujem na zástavke Eminönü. Ak by som zostal v električke previezla by ma cez Galatský most, čo nemám dnes v pláne. Koľaje vedú od tejto zástavky len na most. Preto moja zástavka musí byť niekde inde.

Linka T5 smer štvrť Balat

Zo zástavky križujem rušnú cestu smerom k Zlatému rohu. Popod Galatský most sa dostávam do prístavu s reštauráciuami, kde predávajú rybie sendviče. Už z diaľky zbadám zástavku električkovej linky T5. Zhodou okolností sa konečná/prvá zástavka taktiež volá Eminönü. Avšak má samostatné nástupište až za Galatským mostom. Linka pokračuje popri Zlatom rohu až k štvrti Balat. Nastupujem a po piatich minútach vyrážame. Moderná električka sa zaplnila. Prechádza popri pobreží. Práve tu sa kedysi nachádzali hradby Konštantínopolu. Len sem-tam niečo zahliadnem, čo ich pripomína.

Vystupujem na zástavke Balat. Vopred som si naštudoval, kde sa zastavím v štvrti Balat na kávu. Možností v ulici Vodina Cd. je skutočne neúrekom. Hoci je pomerne skoro ráno, žije to tu. Ľudia sa prechádzajú po ulici. Sem-tam bránia v prechode pomaly idúcim autám. Aspoň na víkend by mohli vylúčiť dopravu z tejto ulice. Po oboch stranách sú kaviarne, obchodíky, pekárne, drobné návrhárské obchody s módou. Páči sa mi kreativita, ktorá tu je prítomná. Kávu pri raňajkách na hoteli som vynechal. Určite bude lepšia v niektorej z kaviarní v štvrti Balat.

Kaviarne a štvrť Balat

Vopred som si prešiel recenzie na google maps a hľadal nejakú dobrú kaviareň v štvrti Balat. Vybral som si New Zealand Coffee Roastery. Zaujala ma nielen recenziami, ale aj priestormi. Úzka budova, pekný interiér, poschodie s balkónom do ulice. Vyberám si miesto na poschodí. Objednávam si espresso a San Sebastian (tak sa volá klasický karamelový cheesecake). Vynikajúce. Už som zvyknutý na vyššie istanbulské ceny. Polhodinku posedím pri káve a prečítam si ranné správy. Na prízemí platím za kávu a San Sebastián a pokračujem ďalej po ulici smerom k chrámu sv. Spasiteľa v Chore. Skrátene budem používať názov Chora. Štvrť Balat som videl zatiaľ len okrajovo, ale zanechala vo mne veľmi dobrý dojem. Z Chory sa sem určite vrátim, keď pôjdem späť…

Chrám sv. Spasiteľa v Chore (Kariye Camii)

Zo štvrte Balat stúpam do strmšieho kopca a susednej štvrte Edirnekapi. Každý krok mi pripomína, že Konštantínopol, ako nový Rím, založil Konštantín I. Veľký rovnako na siedmich pahorkoch. Viem, že dejiny tohto mesta sa nezačínajú Konštantínom. Predsa dávno predtým tu kvitla stará grécka mestská osada Byzantion. Napokon po nej dostala pomenovanie celá ríša.

Našťastie z kaviarne v štvrti Balat to k Chore nemám ďaleko. Navigácia ukazuje 700 metrov. Vonku svieti slnko, ani obláčik na oblohe. Záverečný stupák mi dáva zabrať. Spoza rohu sa však už vynára chrám sv. Spasiteľa v Chore (v súčasnosti známy ako mešita Kariye Camii). V ceste mi ešte stoja turisti, ktorí sa fotia s drevenými farebnými domčekmi. Konečne vidím červenobiele tehly a typickú byzantskú architektúru.

Chrám sv. Spasiteľa alebo aj Chora, tu stojí stovky rokov. Brána do areálu víta návštevníkov. Na prvý pohľad je vidieť, že o areál sa príkladne starajú. V pristavanej modernej pokladni predávajú vstupenky. Pristupujem k búdke. Pán sa ma pýta, odkiaľ som. „Slovakia“ odpovedám. Asi si vedú nejaké štatistiky, pomyslel som si. Vstupenky, ako inak, prekvapujú vysokou cenou. Predajca mi ponúka kombo lístok na vstup aj do Hagie Sofie. Asi by som si ho aj kúpil, ale Hagiu Sofiu som už raz navštívil a súčasné vstupné 25 eur za vstup sa mi zdá priveľa. Do Chory stojí vstupenka v prepočte 20 EUR. Kupujem.

Božsky nádherné byzantské umenie

Prečo som si vybral návštevu Chory? Z dvoch dôvodov. Prvým, prozaickejším dôvodom je: lebo som tu ešte nikdy nebol. Však preto ľudia cestujú a objavujú pamiatky. A druhým dôvodom sú nádherné kresťanské mozaiky a fresky zo 14. storočia, ktoré sú najzachovalejšími a najvýznamnejšími pamiatkami na byzantské umenie. Áno, aj Chora bola pôvodne byzantský chrám. Neskôr ho po dobytí Konštantínopolu v roku 1453 premenili na mešitu. V roku 1945 ho Turecká republika premenila na múzeum. Napokon v roku 2020 ho opäť premenili na mešitu…

Na mieste dnešného chrámu stál kedysi kláštor. Prvé zmienky o kláštore siahajú do 4. storočia. Táto časť Konštantínopolu už bola na vidieku, v krajine, za hradbami. Odtiaľ pochádza grécky názov chora, ktorý sa aj dnes používa na označenie tohto chrámu.

Od pokladne prechádzam do ďalšej menšej budky, kde mi kontrolujú lístok. Cez turniket už vchádzam k samotnému chrámu. Zvonku vôbec nenasvedčuje tomu, aký poklad ukrýva vnútri. Na boku stojí jeden malý minaret. Dnu vstupujem cez bočné dvere. Po vstupe vľavo vidím ľudí, ako sa nadchýnajú pri pohľade na strop. Nuž, vydávam sa tým smerom. Aj ja dvíham hlavu a pozerám na klenbu stropu. Wau, to je božská nádhera. To nie sú mozaiky, aké som videl napríklad na hore Mount Nebo v Jordánsku. Toto sa nedá porovnať. Umelecká precíznosť, dôraz na detail, tieňovanie, výrazy tvárí. Jednoducho, neskutočne krásne. Nadchýňam sa, kochám sa, fotím…

Pantokrator = Všemohúci

Prechádzam do vnútornej predsiene (inner narthex). Po stropoch sú ešte krajšie a zachovalejšie mozaiky ako v predchádzajúcej miestnosti. Dominuje im vyobrazenie Ježiša Krista. Nad vstupnými dverami do lode kostola sa nachádza Kristus Pantokrator (Všemohúci). Na pravej strane je zobrazený Ježiš Kristus s Pannou Máriou. Na bočných klenbách zázračné skutky Ježiša Krista. Kristus uzdravuje slepcov, Kristus navracia život Lazarovi, Kristus lieči malomocného.

Hlavná loď chrámu Chora a stredoveké fresky

Vyzúvam si topánky a vstupujem do hlavnej lode Chory. Práve tá slúži ako mešita. Výzdoba je strohá. Napriek tomu, aj tu je niekoľko mozaik. Taktiež sú nádherné. Aké táto časť vyzerala pred 600 rokmi? Už sa nikdy nedozvieme. Vychádzam von a mierim pri vchod, odkiaľ som prišiel. Po ľavej strane je hlavná sála so stredovekými freskami z 13. a 14 storočia nášho letopočtu. Som nimi očarený. Nádhera. Zaujalo ma zobrazenie Ježiša Krista pri poslednom súde. Neskutočné, že sa zachovali v takomto stave. Samozrejme, že ich zreštaurovali.

Chora nie je veľký chrám. Niekto by jej návštevu vybavil za 30 minút. Mne sa odtiaľto tak rýchlo nechce odísť. Opakovane sa vraciam do vstupnej predsiene a všímam si detaily na mozaikách. V sprievodcovi o Istanbule ich mám popísané, ktorá čo predstavuje. Neuveriteľné, že sa aspoň v takom rozsahu zachovali. Do krídla s freskami vstúpila mačka. Tie sú napokon prítomné vo veľkom počte v celom Istanbule. Hrá sa s nejakým kúskom vreckovky. Chvíľku ju sledujem.

Druhými bočnými dverami opúšťam Choru a vychádzam na ulicu. Pred chrámom sedia ľudia v kaviarni a za slnečného dňa si užívajú kľud a kávu. Vedľa kaviarne v malom obchode predávajú rôzne suverníry. Vydávam sa k známemu cisárskemu palácu Blachernae, ktorý stojí pri Teodoziánskych mestských hradbách. Jeho história siaha až do 4. storočia nášho letopočtu. Z kedysi rozľahlého paláca s rôznymi budovami, trónnymi sálami, záhradami a prístupom k moru, sa veľa nezachovalo. Len jedna zrekonštruovaná budova – Porfyrogenétov palác. Konštantín VII. Porfyrogenetos („v purpure zrodený„), ktorého meno budova nesie, vládol Byzantskej ríši medzi rokmi 913 až 959 n.l. Zaujímavosť: napísal dielo De Administrando Imperio (O spravovaní ríše), v ktorom spomína Veľkú Moravu a jej vládcu Svätopluka.

Porfyrogenetov palác, hradby a návrh do štvrte Balat

Porfyrogenetov palác si pozerám len zvonka. Tvorí súčasť mestských hradieb. Popri hradbách stúpam do kopca. Na ihrisku pri paláci sa hrajú deti. Ďalšie si na ceste kopú loptu. Jeden z chlapcov ju nechytil a tá sa kotúľa dole strmým kopcom. Napokon sa zastavuje pod zaparkovaným autom. Pripomenulo mi to detstvo, keď sme si aj my takto na ulici kopali loptu a častokrát skončila pod zaparkovanými autami. Popri mohutných hradbách pokračujem smerom k medzere v hradbách, kadiaľ vedie cesta za hradby. Napokon cez dieru v hradbách vychádzam za mesto. Hradby sú ohromne hrubé, aj niekoľko metrov. Avšak pre hustú vegetáciu nevidím poriadne vonkajšiu stranu Teodoziánskych hradieb. Trochu ma to sklamalo, ale nevadí. Napokon náladu si zlepším dobru kávou v jednej z kaviarní štvrte Balat.

Farebná štvrť Balat

Inou trasou schádzam z jedného istanbulského pahorku do štvrti Balat. Cestou v hlave premýšľam, aké ťažké to muselo byť, brániť tak rozľahlé mesto v stredoveku. Do tých kopcov utekať na hradby, to chcelo skutočne nadmerné výkony a ľudskej sily. Pritom tie mestské hradby okolo pôvodného Konštantínopolu od Marmarského mora po Zlatý roh aj 6 kilometrov. Len dostať sa od hradieb od palác Blachernae k Hagii Sofii pešo vyžaduje poriadnu prechádzku. Takto sa zamýšľam a ani neviem ako už som tam, kde som v štvrti Balat začínal. Prechádzam okolo kaviarne, kde som ráno sedel. Pokračujem rovno ďalej po ulici Vodina Cd.

Pribúdajú pekárne, cukrárne, kaviarne, rôzne drobné obchodíky. Páči sa mi tu. Len keby bola vylúčená motorová doprava z tejto úzkej ulice. Oproti ráno ju zaplnilo množstvo turistov, ale aj domácich. Len tak v slnečnom dni sedia, popíjajú kávu, dávajú si k tomu nejakú drobnosť a rozprávajú sa. Užívajú si dňa. Zabáčam do jednej z bočných uličiek. Zaujalo ma, že ľudia si fotia farebné schody. Stojím oproti ním. Každý schod má inú farbu. Ľudia na nich sedia a fotia sa. Stúpam hore schodmi. Nechávam sa unášať prúdom ľudí. Túlam sa po štvrti. Odrazu som opäť na kopci a schádzam ulicou dole. Predo mnou sa otvára pohľad na niekoľko vedľa seba stojacich architektonicky zaujímavých a farebných budov. Aj tu si ľudia robia fotky.

Balik ekmek, istanbulská špecialitka

Vraciam sa späť na ulicu Vodina Cd. a pokračujem ďalej. Štvrť Balat sa mi páči pre jej pohodovú atmosféru, zaujímavé budovy a vyzdobené podniky. Život tu prekvitá. Pokojne sa sem ešte, pri ďalšej návšteve Istanbulu, vrátim. Teraz však nastal čas, aby som sa električkou presunul späť k centru starého mesta, do štvrti Sultanahmet. Zo zástavky Fener sa veziem električkou do Eminönü. Vystupujem na konečnej zástavke s rovnakým názvom.

Chcem vyskúšať rybí sendvič. Už z diaľky počuť volanie nadháňačov, ako oslovujú ludí pokrikom „balik ekmek„. Vyberám si prístavnú reštauráciu Derya. Objednávam si balik ekmek pri pokladni. Na palube lode za pokladňou vidím priamo prípravu rybieho sendviča. Loďka sa kolísa na hladine hore-dole. Na grile sa robia čerstvo ulovené rybky. Vedľa grilu hromadia na kope šalát. Čerstvé pečivo, ryba a šalát. Sadám si k plastovému stolu.  Na stole je vo fľaške citrónová šťava. Trochu si rybu ochutím a púšťam sa rovno do jedenia. Mňam. Chutí mi to. Cítiť, že všetky suroviny sú čerstvé. Vôbec mi nevadí, že tam nie je žiadna majonéza alebo nejaká iná omáčka.

Káva v najdrahšej kaviarni

Rybí sendvič som dojedol a teraz je čas vymyslieť, kadiaľ budem pokračovať. Pešo sa vydávam smerom k Yeni Camii. Od tejto mešity smerom k vlakovej stanici Sirkeci sa ťahá obchodná ulica. Už skôr som si všimol kaviarne Viyana Kahvesi. Interiér ma nadchol, pripomína mi trochu viedenské kaviarne. Nakúkam do vitrínky so zákuskami. Niekoľko z nich ma zaujalo. Vyberám si ten v tvare čučoriedky. Ceny dezertov? 455 tureckých lír, čo je približne 9,5 eura. Drahé, ale však raz si môžem dopriať :-) K derzertu single espresso za 235 lír (5 eur)….

V štvrti Sultanahmet

Pokračujem ďalej pešo od Viyana Kahvesi k Sirkeci a popri električkovej trati hore kopcom do štvrte Sultanahmet. Slnko o chvíľku zapadne. Ešte chcem stihnúť návštevu Modrej mešity. Popri vstupu do Yerebatan Sarnici (podzemná cisterna na dažďovú vodu) prichádzam na námestie medzi Hagiou Sofiou a Modrou mešitou. Svetlo krásne dopadá na chrám Božej Múdrosti (Hagia Sofia). Červená farba stavby akoby svetlo zapadajúceho slnka oveľa viac zvýrazňovalo.  Cez park, z ktorého urobím niekoľko fotiek, pokračujem k Sultanahmet Camii alebo Modrej mešite. Keď som Istanbul navštívil naposledy, niekoľko minaretov rekonštruovali.

Modrá mešita alebo mešita sultána Ahmeda

Do areálu vstupujem cez bočnú bránu od parku, ktorý pokrýva námestie medzi Hagiou Sofiou a Modrou mešitou. Ešte poslednú fotku Hagie Sofie cez bránu. V areáli sa stále zjavne pracuje. Reštaurujú tu niektoré veci a vchod do nádvorie, ktorým som vstupoval pred desiatimi rokmi ohraničuje plot. Obchádzam nádvorie a dovnútra sa dostanem z čelnej strany akoby od hippodrómu. Stmieva sa a musím pridať do kroku, aby mi pred nosom nezavreli. Vyzúvam napochytro topánky, nechávam si ich len tak pred vchodom na mieste na odkladanie. Nemyslím si, že by sa niekto ulakomil…

Interiér ma rovnako ako si to pamätám z predchádzajúcej návštevy ohromuje. Nielen svojou výzdobou, ale aj ten jeden mohutný stĺp, ktorý podopiera strop. Modrá mešita odvodzuje svoj názov od modrých dlaždičiek z Izniku, ktorými ju vyzdobili. Oficiálny názov znie meštia sultána Ahmeda. Práve sultán Ahmed I. ju dal postaviť architektovi Sedefkârovi Mehmedovi Ağovi, žiadkovi slávneho Mimara Sinana. Stavali ju medzi rokmi 1609 až 1615. Zaujímavosťou je, že mešita má 6 minaretov (vežičiek odkiaľ muezzíni zvolávali veriacich na modlitbu). Toľko minaretov nesmela mať žiadna mešita s výnimkou tej v Mekke. Sultánovi to vyčítali a ten nechal potom mešite v Mekke pristavať siedmy minaret.

Niekoľko veriacich vykonáva svoju modlitbu. Deti sa po koberci naháňajú. Prichádza však miestny zriadenec a pomaly začína ľudí posielať von. Asi už zatvárajú…

Hippodróm a pešo na hotel

Z Modrej mešity tak odchádzam neplánovane predčasne. Aj keď neviem, čo by som tam dlhšie robil. Pobehám ešte okolie. Nazriem do priľahlého Arasta Bazaaru. Práve tu sa mi zdá, že predávajú kvalitnejší tovar – koberce, uteráky, atď. Ak by som si plánoval kúpiť koberec v Istanbule, tak možno by som hľadal práve tu. Po zotmení prichádzam na okraj hippodrómu. Kedysi tu závodili záprahy koní. Dnes zostal tvar toho štadióna, ale z priľahlých tribún sa už nič nezachovalo. Pritom ešte pred dvomi, tromi storočiami existovali zachovalé zvyšky starého antického štadióna.

Hippodróm

Obdivujem vysoký Porfyrogenétov obelisk a idem sa ešte pozrieť na väčšiu zaujímavosť. Hadí stĺp, ktorý je omnoho starší, dal doviezť cisár Konštantín I. Veľký z gréckych Delf. Grécke mestské štáty ho nechali zhotoviť z ukoristených štítov a kovových častí vybavenia porazených Peržanov ako pamiatku na víťazstvo po bitke pri Platajach v roku 479 pred naším letopočtom. Až neuveriteľné, že sa hoci v poškodenom stave, zachoval. Pôvodne meral až 8 metrov, dnes zostalo približne 5,5 metra, pričom časť sa nachádza pod terénom námestia. Stĺpu už chýbajú všetky tri hlavy hadov, ktoré pôvodne mal. Každá smerovala na inú stranu. Časť jednej z hadích hláv sa zachovala a uchovali ju v Istanbulskom archeologickom múzeu.

Záver – štvrť Balat, Chora a Modrá mešita

Unavený opúšťam námestie, bývalý hippodróm a pokračujem na hotel. Čaká ma dlhá cesta hoci prevažne dolu kopcom. Dnes som opäť nachodil vyše 18 kilometrov. Istanbul dáva mojím nohám riadne zabrať. Pozitívne ma prekvapila návšteva štvrte Balat a nádherné mozaiky v Chore. Pri včerajšej návšteva Bazárov, Sulejmanovej mešity a štvrte Galata som sa tiež nachodil. Snáď tretí deň bude pokojnejší. V pláne mám návštevu paláca Topkapi a ázijskej časti Üskudar a Kadikoy.