5 dní v Istanbule - deň 1: Bazáre, Sulejman a Galata

5 dní v Istanbule? Čo vidieť a zažiť? 5 dní som využil naplno, navštívil som takmer všetky podstatné pamiatky v relatívne pokojnom tempe. Do tejto návštevy som zahrnul aj tie miesta, ktoré som počas mojej predchádzajúcej návštevy pred desiatimi rokmi nestihol. Mesto sa za ten čas dosť zmenilo. Bohužiaľ, hlavne výrazne zdraželo. Pribudlo nespočetne výškových budov, ktoré trochu narúšajú jeho historickú panorámu. Istanbul však stále zostal miestom, ktoré na každom kroku dýcha históriou, kde sa dá vynikajúco najesť a kde pri každej návšteve človek objaví nové zákutia.  

Raňajky v hoteli Hampton by Hilton Old City potešili, ale neoslnili. Za to vonku svieti slnko a na začiatok mája je príjemných 18 stupňov. Po prílete predchádzajúci večer bola poriadna zima. Najbližších 5 dní v Istanbule však predpovedali minimálne 20 stupňov a slnečno. Ideálne počasie na spoznávanie Istanbulu. Z hotela odchádzam na neďalekú električkovú zástavku Yusufpasa. Každá električková zástavka má pred vstupom turniket. Prikladám svoju Istanbulkart, kde mám nabitý kredit na miestnu MHD a vchádzam na nástupište. Prichádza preplnená električka. Našťastie sa električkou poveziem len niekoľko zástavok…

Veľký bazár (Kapalı Çarşi)

Prvou mojou zástavkou je preslávený Veľký Bazár (Kapalı Çarşı). Vystupujem na zástavke Beyazit. Odtiaľto to k vstupu do krytého bazáru je len pár desiatok metrov. Do bazáru prechádzam cez detektor kovov. Pípam, ale strážnik ma nezastavuje. Nezaujíma sa, čo nesiem v ruksaku. História Veľkého bazáru v Istanbule siaha do obdobia krátko po dobytí Konštantínopolu Mehmedom II., ktorý dal postaviť pôvodné jadro bazáru v roku 1455. Postupne sa rozširoval a v 16. storočí za vlády sultána Sulejmana I. Nádherného dosiahol podobu rozľahlého obchodného centra. Dnes patrí k najväčším krytým trhom na svete, kde sa na ploche viac ako 30.000m² nachádza približne 4.000 obchodov.

Prechádzku po Veľkom bazáre začínam na rušnej hlavnej ulici Kalpakcilar Cd. Po oboch stranách vidím najmä zlatníctva a obchody so šperkami. Jedno vedľa druhého. Šperky, ktoré tu predávajú sú prevažne z 22-karátového zlata. Sem-tam nakuknem do výkladu.  Nepoznám mapu Veľkého bazáru, tak sa púšťam do bočných uličiek. Páči sa mi ten chaos a ruch. Túlam sa a nasávam atmosféru. Sledujem obchodníkov ako zjednávajú o cene s kupujúcimi. Predavači čaju sa predierajú davom a na podnose roznášajú do obchodov typické turecké poháriky s čiernym čajom.

Oproti mojej poslednej návšteve badám pozitívnu zmenu. Obchodníci už nenadháňajú nasilu ľudí do svojich obchodov. Kto chce, príde si tovar pozrieť sám od seba. Prechádzam do najstaršej a pôvodnej časti, do Starého bazáru (Old bazaar). Nechcem vynechať žiadnu uličku. Viem, že to je nepravdepodobné. Je ich tu 60. Zaujali ma obchody s kobercami, so starožitnosťami, lampami, koreninami, ale aj so šachovnicami. Spomínam si, že pred desiatimi rokmi niektoré časti Veľkého bazáru pôsobili dosť zastaralo až ošuntelo. Dnes sú stropy nádherne vymaľované, zrekonštruované, jednoducho ako nové. Strednú, najstaršiu časť, taktiež zrekonštruovali.

Pred návštevou som si poznačil miesto, kde si dám kávu. Chvíľku mi trvá ho nájsť. Napokon v hornej časti vidím kaviareň Sark Kahvesi. Zjavne žnie u ľudí úspech. V peknom interiéri je úplne plno. Aj stolíky pred kaviarňou obsadili kávychtiví turisti. Našťastie sa práve jeden stôl uvoľnil. Úžasné miesto s výhľadom na okolitý ruch. Objednávam si croissant, klasické espresso a čaj. Dnes budem potrebovať veľa kofeínu. Čakám a sledujem ľudí navôkoľ. Ako to tu hýri životom. Ľudia sú dnes v pohybe.

Sulejmanova mešita

Croissant som dojedol. Kávu a čaj dopil. Účet zaplatil. Nadišiel čas pobrať sa ďalej. Z hornej časti Veľkého Bazáru vychádzam na denné svetlo. Pokračujem podľa navigácie najkratšou cestou k Sulejmanovej mešite (Süleymaniye Camii). Až v závere cesty stúpam do kopca, na ktorom mešitu postavili. Na jej stavbu si vybrali perfektné miesto s výhľadom.

Sultán Sulejman I. Nádherný a.k.a. Zákonodarca (Kanuni), ktorý ju dal postaviť, nie je neznámy ani pre Slovákov. A nielen tým, že jeho vojská v roku 1529 neúspešne obliehal Viedeň. Známy je najmä pre tých, čo sledovali tureckú telenovelu Sultán, ktorú vysielali aj na slovenských televíznych kanáloch. Sultán Sulejman chán vládol Osmanskej ríši medzi rokmi 1520 až 1566. Mešitu navrhol jeho dvorný architektovi Mimar Sinan. Stavali ju medzi rokmi 1550 až 1557.

Do areálu vstupujem cez bočnú bránu. Už po pár metroch sa mi po pravej strane otvára úžasný výhľad na Zlatý roh (Haliç).

Tradičný nápoj s príchuťou histórie – boza

Od Sulejmanovej mešity smerujem do podniku Vefa Bozacısı. Ten funguje už od roku 1876. Na pohár tradičného nápoja boza tam chodieval aj otec moderného Turecka – Mustafa Kemal Atatürk. Vraj tam majú aj vystavený jeho pohár. Boza je ľahko fermentovaný hustý nápoj z obilniny (najmä z prosa, ale býva aj z ovsa alebo jačmeňa). Obsah alkoholu je nízky, len okolo 1%. Navrchu je boza zvyčajne posypaná škoricou a niekedy aj praženým cícerom. Kedysi sa vyrábala aj s väčším obsahom alkoholu. Pred odchodom do bojov ju na guráž pili osmanskí vojaci.

Nohy ma už bolia, a tak som rád, že idem dolu kopcom. Navigácia ukazuje, že je to len 500 metrov a 7 minút cesty. Prichádzam pred známu budovu, kde je Vefa Bozacisi. Už pred ňou stojí viacero ľudí s papierovým pohárikom v ruke a lyžičkou vyťahujú zvyšky bozy z pohára. Vchádzam dnu. Vyzerá to ako by sa tu zastavil čas. Ako by sa tu od založenia veľa nezmenilo. Miesto dýcha históriou. Po policiach sú uložené fľaše s octom, ktorý tu tiež predávajú. Mierim rovno k pultu, kde je pripravených niekoľko pohárov. Platím za pohárik 60 lír a vyberám si jeden s hustou škoricovou posýpkou. Rýchlo zaujmem miesto pri dverách, kde sa uvolnil malý stolík. Podnik sa postupne zapĺňa až nie sú voľné žiadne miesta.

Konečne ochutnávam bozu. Textúra a chuť mi trochu pripomína puding, ale nie je to puding. Škorica boze dodáva skvelú chuť. Alkohol v nej nie je takmer vôbec cítiť. Len koncovka mierne šteklí na špičke jazyka. Turci vraj zvykli piť bozu hlavne v zimných mesiacoch na zahriatie. V priebehu 5 dní v Istanbule sa tu plánujem ešte raz zastaviť.

Egyptský trh, Eminönü a most do štvrte Galata

Z predajne Vefa Bozacısı sa presúvam k starému známemu Veľkému bazáru. Nevchádzam však do rozľahlého bludiska obchodov a obchodníkov. Pokračujem ulicou v dave ľudí, ktorý sa ako prúd vody valí dole kopcom. Po stranách je nespočet obchodov. Ďalším dnešným cieľom je Egyptský bazár (Mısır Çarşısı). Po Veľkom bazáre druhý najznámejší  bazár v Istanbule. Z dvoch veľkých trhov tento založili ho až v roku 1660. Financie na jeho výstavbu pochádzali z výhnosov z ejáletu (správny celok v Osmanskej ríši) Egypt. Odtiaľ pochádza aj názov Egyptský trh. Pre nás turistov je však asi známejší pod názvom Trh s korením (angl. Spice bazaar), keďže práve tu sa najviac obchodovalo s dovezeným korením.

Mısır Çarşısı

Davom sa napokon úspešne predieram až k bočnému vstupu do Mısır Çarşısı. Trhom sa rozlieha vôňa korenia. Vo výkladoch sa ligotajú zlaté šperky. Obchodníci ponúkajú zákazníkom typické turecké cukrovinky a čaje. Všímam si kovové džezvy ako zdobia stenu jedného obchodíku. Paradoxne, v samotnom bazáre sa mi lepšie kráča, nemusím sa tu predierať davmi ľudí. Strop interiéru je nádherne vymaľovaný. Budova má tvar písmena L. Zatáčam vpravo a mierim dole kopcom.

Zlatý roh

Vychádzam na denné svetlo. Som v štvrti Eminönü. Priamo oproti stojí mešita Yeni Camii. Aj tam mám v pláne ísť, len neskôr. Teraz prejdem podchodom na druhú stranu štvorprúdovej cesty. Veľkú časť podchodu zaberajú obchodíky s rôznymi drobnosťami. Na druhej strane konečne vidím more. Stánky pri mori predávajú známu miestnu špecialitu – rybu v sendviči (balik ekmek).

5 dní v Istanbule – Zlatý roh a cesta cez Galatský most

Balik ekmek ochutnám iný deň. Určite sa do Eminönü vrátim niektorý deň. Pokračujem cez Galatský most, ktorý vedie cez Zlatý roh. Čo je Zlatý roh? Takto nazvali rieku, ktorá sa vlieva do Bosporského prielivu. Verzií ako vznikol tento názov je niekoľko. Vraj pri západe slnka sa vody zálivu lesknú ako zlato. Možno však svoj názov získal od ekonomického bohatstva, ktoré prinášal. Do prístavu vchádzali lode, ktoré prinášali hodváb z Číny, korenie a pšenicu z Egypta. Až do obsadenia Konštantínopolu Osmanmi v roku 1453 súčasťou obrany mesta bola natiahnutá obrovská reťaz cez Zlatý roh. Tá bránila vplávaniu nepriateľských lodí do zálivu. Dodnes by sa našli jej zvyšky vo vodách Zlatého rohu…

Galatský most je nízky, dotýka sa hladiny vody. Len v strede má aspoň takú výšku, aby popod neho mohli prejsť lode. Prechádzam spodnou časťou, kde to je reštaurácia vedľa reštaurácie. Vrchnú časť mostu lemujú desiatky rybárov s nahodenými udicami. Svoje úlovky rovno predávajú do reštaurácií. Vo vodách plávajú desiatky medúz. Na druhej strane mosta schádzam do štvrte Karakoy. Cieľom je štvrť na kopci – Galata. Dostanem sa tam historickou podzemnou lanovkou Tünel. Postavili ju už v roku 1875. Prevýšenie nie je veľké, len 60 metrov na 573 metrov dlhej trati. Cesta hore trvá 1,5 minúty.

İstiklal Caddesi

Z hornej stanici podzemnej lanovku Tünel sa ocitám v štvrti Beyoğlu pokračujem po rušnej a ikonickej ulici İstiklal Caddesi. Ulica sa v dĺžke takmer 1,5 kilometra tiahne od Tünelu až po námestie Taksim . Jej stredom premáva historická červená električka. Elektrifikovanú električkovú trať postavili už v roku 1914. Už v 19. storočí tu však existovala električka na konský pohon. Načas bola električka zrušená, aby ju znova obnovili v roku 1990. Plynulá pomalá jazda slúži ako turistická atrakcia pre domácich aj turistov. Zazvoní zvonček a vydáva sa na svoju cestu. Na zadnom nárazníku sa drží ako čierny pasažier tínedžer. Aj keď ide veľmi pomaly, mám o neho trochu obavy.

Ulicu İstiklal Caddesi by som prirovnal k viedenskej Maria-Hilfer Straße alebo madridskej Gran Vía. Obe strany lemujú rôzne obchody, kde prevládajú najmä obchody s oblečením. V Turecku majú vlastné značky, ktoré sa tu priamo produkujú. V časti ulice pri Tünel sa nachádza niekoľko zaujímavých kaviarní. Ako správny windowshopper, čumím do výkladu s baklavami. Vyzerajú úžasne chutne. Pokračujem po ulici až po námestie Taksim. Obkolesujú ho kordóny policajtov. Asi sa tu pripravujú na nejakú manifestáciu. Radšej to otočím a vrátim sa späť.

Odbáčam do bočných uličiek. Kadejako cez ne blúdim. V jednej z kaviarní si dávam čaj a minerálku. Keďže je sobota a futbalový klub Galatasaray hrá domáci zápas, vidím veľa fanúšikov v ich farbách. Podarí sa mi zablúdiť do uličky Nevizade Sokak s barmi a reštauráciami, ktorá „patrí“ práve fanúšikom Galatasaray. Všade vejú ich vlajky. Atmosféra je tu úžasná. Reštaurácie a bary sú totálne plné. Ledva sa po Nevizade predieram. Z podnikov hrá turecká hudba na plné pecky. Na jednom konci skanduje partička fanúšikov zrejme niečo proti klubovému rivalovi Fenerbahçe. Len názov tohto klubu som z pokriku pochopil a pochvalu na rivala určite nepokrikovali 🙂

le=“text-align: center;“>Galatská veža

Vraciam sa tam, kde som začal. Neďaleko hornej stanice podzemnej lanovky Tünel. Vydávam sa dole kopcom ku Galatskej veži (tur. Galata Kulesi). Vežu som už pred desiatimi rokmi navštívil. Poskytuje nádherný výhľad na Zlatý roh a protiľahlú stranu s Hagiou Sofiou, Sulejmanovou mešitou a palácom Topkapi. Platí sa tu už pomerne vysoké vstupné. Pred desiatimi rokmi to bolo za lacný peniaze. Dnes to stojí 30 eur, čo považujem za prehnanú cenu. Keďže som tam už bol, tak za túto cenu som sa tentokrát rozhodol, že tentokrát hore nejdem. Veža dosahuje výšku až 67 metrov. Výťah vo veži ťa vyvezie do výšky 52 metrov, kde máš 360stupňový panoramatický výhľad. Nájdeš tam aj reštauráciu. Postavili ju Janovčania v roku 1348, ktorí v Galate mali svoju obchodnú základňu.

Urobím si ešte pár fotiek zospodu a poberám sa inou trasou k zástavke metra Şişhane (zelená M2 linka</span>). Toľko poschodí do zeme idem eskalátormi, že mám pocit, že som z tej výšky razom na úrovni mora. Svojich 5 dní v Istanbule som začal vo vysokom tempe. Je čas ísť smerom k hotelu a niekam sa navečerať.

5 dní v Istanbule – Valensov akvadukt a večera

Vystupujem na zástavke Vezneciler. Nejdem ešte na hotel, ale do štvrte s dobrými reštauráciami. Prechádzam k nádhernému Valensovmu akvaduktu, za ktorým zapadá slnko. Valensov akvadukt tu stojí už od roku 368 n.l. a patrí k najzachovalejším pamiatkam na antický Rím. Slúžil na zásobovanie Konštantínopolu vodou. Pôvodne meral 1 kilometer a zachovalo sa z neho 920 metrov. Dosahuje výšku až 29 metrov a šírku až 8 metrov. Ohromné dielo starovekých inžinierov. Nechal ho postaviť rímsky cisár Valens.

Pre dnešnú večeru si vyberám reštauráciu Baran et Mangal, ktorý je len na skok od akvaduktu. V tejto časti Istanbulu nájdeš viacero kvalitných reštaurácií. navyše za celý deň som poriadne nič nejedol a tak som pomerne vyhladovaný. Objednávam si šašlík, k tomu šalát, predjedlo haydari s pita chlebmi. Prejedol som sa riadne a dnes ma už len čaká dogúľať sa nejako do hotela…. Z mojich 5 dní v Istanbule som príjemne zakončil deň 1. Nachodil som vyše 18 kilometrov hore-dole kopcami. Už sa teším na zaslúžený oddych a ďalší deň. Mám v pláne navštíviť farebnú štvrť Balat a chrám sv. Spasiteľa.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE….

Viac o Istanbule si môžeš prečítať v článku Moje TOP 5 miesta čo vidieť: Istanbul